V posledných rokoch prinášajú média čoraz častejšie informácie(odhalenia) o nelegálnom chove psov. Všetci ste ich pravdepodobne postrehli, no len málo z vás tomuto problému venovalo dlhšiu pozornosť alebo záujem. Priznám sa, že u mňa to bolo podobné. Až do momentu, keď som sa rozhodla kúpiť si čistokrvného psa z chovnej stanice.
Ako dieťa som dostala svojho prvého psa. Bol to kríženec pudla a jeho temperament si ma získal na takmer 15 rokov.Po predchádzajúcej skúsenosti som sa opäť rozhodla pre toto plemeno. Tento krát ale čistokrvné. Nájsť na Slovensku chovnú stanicu špecializovanú na pudle, nebolo vôbec jednoduché. Prehľadávala som internetové stránky takmer pol roka, neúspešne. Všetky ešte nenarodené šteňatá boli beznádejne predané. Jedného dňa som úplnou náhodou našla kontakt na chovnú stanicu v Česku. Počas veľmi strohého telefonátu som sa dozvedela, že si môžem prísť vybrať. Majiteľ ma vopred upozornil, že šteňatá síce sú čistokrvné, nemajú papiere.V tom som nevidela problém. Už na druhý deň som cestovala do Čiech. Dorazili sme na adresu, ktorú nám poslal chovateľ.
Neviem čo konkrétne som očakávala, no z toho miesta som mala zvláštny pocit.
Keď som vošla do dvora, zostala som v šoku. Jeden ošarpaný rodinný dom, viacero menších chlievov a všade samá špina. Majiteľ nás privítal a zaviedol nás k šiestim šteňatám. Všetky boli špinavé od prachu a páchli. Pôsobili síce veľmi živo a hravo,no môj zlý pocit stále rástol. Šteňatá vyzerali ako čistokrvné pudle ale chcela som si byť istá. Chcela som vidieť oboch rodičov. Majiteľ ma neochotne zaviedol do jedného z chlievov. To, čo som zbadala, bolo horšie ako som si vôbec vedela predstaviť. Dospelá fena ležala ubolená na špinavej deke medzi hnojom a slamou. Bola tak veľmi vyčerpaná, že nezodvihla ani hlavu. Vedľa ležiacej a ustráchanej feny sedel pes, údajný otec šteňat.
Neviem presne popísať pocity, ktoré ma v ten moment premohli. Vedela som, že toto vôbec nie je dobré. Vedela som, že ide len o chamtivých a bezcitných množiteľov. Keď som sa otočila naspäť ku šteňatám, cítila som, že musím aspoň jedno zachrániť. Oči mi padli na najmenšie šteňa sediace v kúte. Malo v očiach strach, zlomený chvost a vylomený zub. To bolo šteňa, ktoré som si vzala domov. Nebola som si istá, či je naozaj čistokrvné. Netušila som, či je vôbec životaschopné. Vedela som, že bude nejaký čas trvať, kým z neho bude sebavedomý pes. Vedela som aj to, že som práve svojim činom podporila ohavné správanie množiteľov. Nemohla som ale odísť bez neho.
Po príchode domov sme navštívili veterinára. Ten psa prezrel a oznámil nám, že šteňa je zavšivavené, nebolo odčervené a má pruh. Po tomto zistení som napísala „zarytému množiteľovi“ naštvaný e-mail. Nemalo to žiaden význam, išlo len o moje „vyzúrenie sa“.S pochybným chovateľom som už nikdy viac nebola v kontakte.
Zo špinavého šteňaťa vyrástol ukážkový a zdravý čistokrvný pudel. Často ale rozmýšľam nad osudom ostatných šteňat, ktoré v tom chlieve zostali. Nehovoriac o osude fenky, ktorá celý svoj život len rodila. Je až neuveriteľné, že proti takýmto chovom sa prakticky vôbec nedá bojovať. Neexistuje zákon, ktorý by ich stíhal.
Slovenské zákony nerobia rozdiel medzi certifikovaným chovom a množiarskou stanicou.
Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR sa týmto problémom už istý čas zaoberá a snaží sa nájsť riešenie tejto hroznej situácie, doposiaľ však nič badateľné nedokázali. Je smutné, aké ľahostajné vie byť pre človeka zviera. Rovnako smutná je ale aj bezmocnosť jednotlivcov, ktorí pomôcť chcú a nič nezmôžu.